Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

Významné osobnosti Očovej

VÝZNAMNÉ OSOBNOSTI OČOVEJ

MATEJ BEL FUNTÍK

Matej Bel.jpg

Matej Bel - polyhistor, pedagóg, vlastivedný pracovník, evanjelický farár. Jedna z najväčších slovenských vedeckých osobností 18. storočia. Jeho súčasníci ho považovali za najmúdrejšieho človeka krajiny. Nazvali ho veľkou ozdobou Uhorska. Vzorom môže byť jeho vytrvalosť a húževnatosť na zložitej ceste zo slovenskej dediny – Očová až na viedenský cisársky dvor. Jeho životopisci hovoria o ňom ako o poslednom polyhistorovi. Veľká ozdoba Uhorska – Magnum decus Hungariae. Narodil sa 24. marca 1684 v Očovej v rodine roľníka a mäsiara. Školu navštevoval v Lučenci, Kalinove, Dolnej Strehovej, gymnázium v Banskej Bystrici, Bratislave, krátko vo Veszpréme a Pápe. Filozofiu a teológiu študoval v rokoch 1704-1706 na univerzite v Halle. V roku 1710 sa oženil a mal 8 detí, z ktorých ho prežilo len 5. Stal sa rektorom školy v Klosterbergene pri Magdeburgu, potom prorektorom a rektorom evanjelického gymnázia a zároveň evanjelický pastor v Banskej Bystrici. V rokoch 1714-19 bol rektorom evanjelického gymnázia, od roku 1719 farárom nemeckej evanjelickej cirkvi v Bratislave. Bol významný predstaviteľ pietizmu, v bibličtine skladal duchovné piesne, napísal latinskú a nemeckú modlitebnú knižku. Okrem slovenského jazyka, ovládal jazyk nemecký, maďarský, latinský, grécky a hebrejský. Rozsiahla je jeho prekladateľská a vydavateľská činnosť v oblasti náboženskej tvorby. Bol priekopníkom kolektívneho vlastivedného výskumu Uhorska. Zreformoval vyučovací proces v duchu tzv. pedagogického realizmu. Zaviedol vyučovanie domáceho jazyka a tzv. reálnych predmetov napr. zemepisu. Školy v Banskej Bystrici a v Bratislave kde pôsobil sa stali pre svoju vysokú úroveň vzdelávania vyhľadávané žiakmi z celého Uhorska. Komplexný vlastivedno-historický a geografický výskum Uhorska realizoval v známych Noticiách... jednotlivých žúp, z ktorých časť vyšla tlačou a ostatné ostali v rukopisoch. Notície boli najväčším vlastivedným dielom aké kedy v Uhorsku uzrelo svetlo sveta. Celé jeho vlastivedné dielo prestupuje snaha o rovnoprávne postavenie a dobré spolužitie všetkých národností v Uhorsku. K významným dielam patria aj Pravidlá starej a novej rétoriky a Zemepis Uhorska. Compendium vyšlo v roku 1753, štyri roky po jeho smrti a bola to prvá odborne napísaná učebnica zemepisu Uhorska.

V roku 1735 vypracoval návrh na založenie celouhorskej učenej spoločnosti so sídlom v Bratislave. Jeho práce boli uznávané a rešpektované aj v zahraničí, bol členom viacerých zahraničných vedeckých spoločností. Zomrel 29. augusta 1749 a pochovali ho v Bratislave na cintoríne svätého Michala, ktorý bol hneď za Michalskou bránou. Postavený mal honosný pomník s nápismi na obidvoch stranách. Časť z nápisov bola: „ Čo hľadáš smrteľník pri nesmrteľnosti, tu spočíva Matej Bel, ozdoba vlasti, príklad veľkej dôstojnosti vo svete učených, ktorého slávu a veľkú cenu neumenší čas“. V rámci osvieteneckých reforiem cisára Jozefa II., ktoré sa týkali kostolov a cintorínov, bol Michalský cintorín v roku 1784 zrušený a postupne zlikvidovaný. O uložení jeho pozostatkov na iné miesto nie je nič známe.


 

ŠTEFAN PILÁRIK - PILARIKIUS

Bol nestorom rodiny Pilárikovcov. Narodil sa v Brezne (dátum jeho narodenia a smrti nie je známy) a za očovského evanjelického farára ho zvolili 27. júna 1613.V roku 1621 ho  zvolili ako významnú osobnosť za rečníka, v roku 1628 za asesora a v roku 1644 za dekana. Počas pôsobenia v Očovej vychovali štyroch synov. Napriek zložitým  životným podmienkam im všetkým umožnili získať vzdelanie. Všetci sa svojim dielom a aktivitou zaradili medzi známe osobnosti slovenského duchovného a kultúrno-spoločenského života rod Pilárikovcov patrí medzi najvýznamnejších očovských rodákov. Pričinením Štefana Pilárika bola v roku 1641 postavená veža očovského kostola – terajšieho rímsko-katolíckeho kostola. V roku 1644 nový majiteľ Vígľašského zámku Ladislav Čáki dal evanjelikom zabrať kostol a Štefana Pilárika z Očovej vyhnal. Uchýlil sa u svojho syna Izaiáša, farára v Spišskej Teplici. Do Očovej sa vrátil až o dva roky, keď sa kostol opäť dostal do rúk evanjelikov. Umrel okolo roku 1660.


 

ŠTEFAN PILÁRIK ml.

Stephan_Pilarick ml.jpg

Evanjelický kňaz, pozoruhodný poet a prozaik barokového obdobia. Aktuálne spoločenské dianie a autorov dramatický osud sa odzrkadlili aj v jeho tvorbe. Je najvýznamnejšou osobnosťou rodiny Pilárikovcov. Štefan Pilárik sa narodil roku 1615 v Očovej, v rodine evanjelického kňaza. Za kňaza ho vysvätili v roku 1639 vo Zvolene. Slúžil v Dolnej Strehovej, Spišskej Teplici, Liptovskom Ondreji, Trenčíne, Beckove a od roku 1663 v Senici. V roku 1673 odišiel cez Wroclaw do exilu, do Nemecka a ako kazateľ pôsobil v Neusalzi až do svojej smrti roku v 1693. Do literatúry vstúpil ako prekladateľ nemeckej protestantskej literatúry. Prvé jeho autorské diela boli modlitebné a spevníkové knihy pre praktické potreby kňazov aj veriacich: Favusdistillans (Med tečúci, Levoča 1648) a Davidova harfa (Trenčín 1652). Z literárneho hľadiska najväčší význam má jeho epicko-reflexívna báseň SorsPilarikiana – Osud Pilárika Štefana, ktorá vyšla v slovenčiacej češtine v Žiline r.1666. Autor v nej spracováva svoje zážitky z roku 1663, keď prežil dva mesiace v tureckom zajatí. Svoje svedectvo zachytil realistickým štýlom, uvádza presné fakty, dáta a historické udalosti. Toto dielo memoárového charakteru sa stalo svojou protitureckou tematikou jedinou zachovanou prácou tohto druhu v slovenskej literatúre. K textu sú pripojené dve básne Píseň o zemi uherské a Rozjímání v ktorých rozvíja moralizujúce myšlienky na nápravu ľudstva. Ďalšie práce Pilárik vydal v nemeckom jazyku. Zážitky z tureckého zajatia prezentoval aj v autobiografickej próze Turcico-Tartaricacrudelitas (Turecko-tatárska ukrutnosť, Bautzen 1684). V tejto poetickej mystickej próze vykresľuje skutočnosť pod vplyvom svojho konfesionálneho presvedčenia. Autorovo myslenie a jeho život na báze dobovej cirkevnej histórie sa manifestovalo v ďalšej autobiografii CurrusJehovaemirabilis (Podivuhodný voz boží, Wittenberg 1678).  V tejto knihe sa zachoval aj jediný autentický portrét Štefana Pilárika. Štefan Pilárik bol pochovaný 8. 2. 1693 v Neusalzi, presný dátum jeho smrti nie je známy.


 

JÁN PILÁRIK

Ján Pilárik.jpg 

Druhý z bratov Pilárikovcov sa po skončení gymnázia v Banskej Bystrici vrátil k otcovi do Očovej za pomocného kňaza. Tu bol v roku 1654 prijatý do zvolenského evanjelického bratstva. V čase prenasledovania evanjelických kňazov v roku 1673 podpísal reverz, že sa zrieka úradu. Odišiel učiť do Oždian a neskôr pôsobil ako konrektorevenjelického gymnázia v Banskej Bystrici. Bol výborným učiteľom a veľkým obdivovateľom antickej kultúry. Určite aj jeho zásluhou sa ako študent druhého ročníka gramatiky zapísal na gymnázium jeho rodák z Očovej Matej Bel, Od roku 1702 pôsobil Ján Pilárik ako rektor Gymnázia v Banskej Bystrici. Zomrel koncom roku 1709.


 

JEREMIÁŠ PILÁRIK

Bol tretím zo synov Štefana Pilárika staršieho. Študoval teológiu v Prešporku a neskôr na Univerzite v Rostocku. Po ukončení štúdia bol konrektorom na lýceu v Bratislave. Pôsobil ako rektor školy v Nemeckom Pravne a Ilave. Neskôr pôsobil ako farár v Novej Bani, Krupine a Hodruši, kde je aj pochovaný. Zomrel predčasne 23. 3. 1662.


 

IZAIÁŠ PILÁRIK

Po vyštudovaní teologickej fakulty sa stal v roku 1643 rektorom školy v Svätom Jure. Od roku 1644 bol farárom v Spišskej Teplici a neskôr v Matejovciach. Od roku 1956 bol nemeckým farárom v Krupine, kde bol slovenským farárom jeho brat Jeremiáš. Neskôr bol slovenským farárom v Banskej Štiavnici. V čase prenasledovania bol vyhnaný z vlasti a odišiel do Sliezska. Žil v Brehu a neskôr vo Vratislavi, kde 10. júna 1681 náhle zomrel.


 

JÁN PONIČAN

ján poničan.jpg

Spisovateľ, advokát, bojovník za sociálnu spravodlivosť. Narodil sa v roľníckej rodine v Očovej dňa 5. 6. 1902. Ako dieťa stratil veľmi rýchlo obidvoch rodičov. Vychovávali ho príbuzní. Jeho adoptívnym otcom bol Pavol Poničan, právnik vládny radca a jeden z hlavných realizátorov župnej reformy na Slovensku. Ján Poničan začal chodiť do ľudovej školy v Očovej, neskoršie študoval na Gymnáziu v Banskej Bystrici a Lučenci na reálnom gymnáziu, kde aj maturoval. Po maturite nastúpil na štúdium na Vysokú školu technickú v Prahe. Po dvoch rokoch štúdia prestúpil na Právnickú fakultu v Prahe, ktorú ukončil v roku 1927. Počas štúdia v Prahe prispieval do rôznych časopisov. Spolu s Andrejom Sirackým, Daňom Okálim a Vladimírom Clementisom založili v roku 1924 časopis DAV, do ktorého prispievali hlavne ľavicovo orientovaní študenti. V roku 1932 bol advokátskym koncipientom v advokátskej kancelárii Vladimíra Clementisa v Bratislave, kde získal advokátsku prax. Ako advokát zastupoval najmä robotníkov a chudobných. V roku 1947 sa stal tajomníkom advokátskej komory, verejným a štátnym notárom. Po roku 1945 bol tajomníkom a podpredsedom Spolku slovenských spisovateľov. V rokoch 1958-1959 bol vedúcim maďarskej redakcie Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry a neskôr až do roku 1964, kedy odišiel na dôchodok, bol riaditeľom tohto vydavateľstva.

Ako spisovateľ bol všestranný. Písal poéziu, prózu, divadelné a rozhlasové hry a tiež literatúru pre deti. Ako prekladateľ prekladal diela z francúzskej, ruskej, nemeckej a bulharskej literatúry. Jeho prvou manželkou bola herečka Beta Poničanová.

V roku 1962 dostal vyznamenanie Rad práce a v roku 1971 získal titul Národný umelec. Ján Poničan zomrel 25. 2. 1978 v Bratislave, kde je aj pochovaný na cintoríne v Slávičom údolí.


 

PAVOL PONIČAN

Pavol Poničan.jpg

Narodil sa 28. 12. 1875 v Očovej. Ľudovú školu navštevoval v Očovej. Po jej skončení študoval na Gymnáziu v Banskej Bystrici a Banskej Štiavnici. Právnickú fakultu ukončil v Budapešti. Po skončení školy pracoval na notárskom úrade v Očovej ako podnotár. Od roku 1920 bol vedúcim administratívy župného úradu v Banskej Bystrici a od roku 1922 pracovník Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska. V roku 1927 sa stal vedúcim samosprávneho odboru Krajinského úradu v Bratislave. Bol popredný Slovenský odborník v administratívnom práve a zaslúžil sa o výchovu kádrov pre notárske úrady. Bol vládny radca a významne prispel k realizácii župnej reformy na Slovensku. Bol spoluzakladateľ a úradujúci podpredseda Zväzu sociálnych zdravotných spolkov na Slovensku. Bol adoptívnym otcom spisovateľa Jána Roba Poničana. Zomrel 22.2. 1929 v Bratislave.


 

ĽUDOVÍT ŠENŠEL

ľudovít šenšel.jpg

Narodil sa 13. 4. 1888 v Očovej v učiteľskej rodine. Študoval na Gymnáziu v Banskej Bystrici a neskoršie v Šoproni, kde pokračoval v štúdiu na teologickej fakulte. Na študijných pobytoch bol na univerzitách v Lipsku, Edinburgu spolu s Martinom Rázusom. Stal sa z neho popredný kazateľ, dištriktuálny a generálny presbyter, podpredseda synody a vedúci komisií, ktoré zostavovali prídavky slovenských duchovných piesní k Zpevníku evanjelickému a Tranosciu. Bol správcom a predsedom spolku Tranoscius. V roku 1949 sa stal prvým podpredsedom Československej biblickej spoločnosti. Bol redaktorom cirkevných listov aTranovského kalendára. Bol členom Jazykovedného odboru Matice slovenskej, ktorý musel z politických dôvodov opustiť. Neskôr bol učiteľom v Liptovskej Porúbke, profesorom na Hodžovom gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. Bol podpredsedom Rázusovej Slovenskej národnej strany a spoluorganizátor občianskeho protifašistického odboja, predseda ilegálneho Revolučného národného výboru v Liptovskej Porúbke. Za zásluhy v odboji bol v roku 1945 ocenený Československým vojnovým krížom. Po vojne bol funkcionárom Demokratickej strany a v rokoch 1945-1948 poslanec Národného zhromaždenia. Na pohrebe Martina Rázusa predniesol smútočnú kázeň v breznianskom evanjelickom chráme za účasti vysokých predstaviteľov československej a slovenskej politiky. Ľudovít Šenšel zomrel v roku 1956.


 

ŠIMON ŠKOVIERA

Šimon Škoviera sa narodil 5.11.1953 v Hranovnici. Po ukončení Strednej všeobecno-vzdelávacej školy v Poprade študoval na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre. Po jej ukončení pracoval na JRD v Očovej v rokoch 1978-1980 ako vedúci mechanizačnej skupiny rastlinnej výroby a od roku 1980 ako vedúci rastlinnej výroby. V roku 1986 bol zvolený za poslanca Federálneho zhromaždenia v snemovni národov. Túto funkciu vykonával až do roku 1990. Šimon Škoviera žije v Očovej, je ženatý a má dve dospelé deti.


 

JOZEF MORAVČÍK

Moravcik jozef.jpg

Jozef Moravčík sa narodil 19. marca 1945 v Očovej. Po ukončení Základnej školy v Očovej študoval na Všeobecno-vzdelávacej škole vo Zvolene a po jej ukončení v roku 1994 nastúpil na Právnickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe. Štúdium práva dokončil na Právnickej fakulte UK v Bratislave v roku 1969. Po ukončení vysokej školy pracoval v podniku zahraničného obchodu Chemapol v Bratislave, Neskôr ako pedagóg na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave a od roku 1972 na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave,  kde bol v roku 1990 zvolený za dekana. V roku 1990 sa stal poslancom Slovenskej národnej rady za Verejnosť proti násiliu. Po voľbách v roku 1992 sa stal poslancom Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia a v júni 1992 bol menovaný za ministra zahraničných vecí ČSFR. V roku 1992 bol 6 mesiacov predsedom rady ministrov KBSE a tiež členom Rady obrany štátu.

Po vzniku Slovenskej republiky od 1. januára 1993 bol poradcom premiéra pre legislatívne otázky. Od marca 1993 do marca 1994 sa stal ministrom zahraničných vecí Slovenskej republiky a od marca 1994 do decembra 1994 bol predsedom vlády Slovenskej republiky. Po odchode z funkcie premiéra pôsobil ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky za politickú stranu Demokratická únia Slovenska, ktorej bol predsedom. Z aktívnej politiky odišiel v roku 1998. V rokoch 1998 až 2002 bol primátorom Bratislavy a stal sa aj prezidentom Únie miest Slovenska.

Jozef Moravčík je ženatý a má dve dospelé dcéry. Žije v Bratislave a venuje sa podnikateľskej činnosti.


 

JÁN PIVOLUSKA

Narodil sa 30. 12 1941 v Očovej. Po skončení Základnej školy v Očovej študoval na banskej, neskoršie na strojníckej priemyselnej škole. Ukončil Vysokú školu technickú, strojnícku fakultu v Bratislave. Dlhé roky pracoval v ZŤS Detva ako technický sekretár podnikového riaditeľa, neskôr ako hlavný konštruktér ZŤS Detva. Od roku 1991 bol riaditeľom výskumného ústavu WUSAM Zvolen a člen dozornej rady. Po voľbách v roku 1992 bol poslancom Národnej rady SR až do roku 1994. Za zásluhy o vznik SR bol ocenený vyznamenaním Rad Andreja Hlinku I. triedy. Ján Pivoluska je ženatý, má dve dospelé dcéry a žije v Detve.


 

JÁN SENKO

ján senko.jpg

Poslanec NR SR Ján Senko sa narodil 11. 7. 1958 v Očovej. Po skončení Základnej školy v Očovej študoval na Gymnáziu vo Zvolene, po jeho ukončení pokračoval v štúdiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave – odbor národopis. Po skončení vysokej školy pracoval v Krajskom osvetovom stredisku, neskoršie ako riaditeľ Okresného osvetového strediska vo Zvolene, potom ako vedúci odboru kultúry na Okresnom národnom výbore vo Zvolene. Od roku 2006 až doteraz je poslancom NR SR. Je podpredsedom mandátového a imunitného výboru NR, bol predsedom výboru NR pre kultúru a médiá. Od roku 2014 je starostom obce Očová. Ján Senko žije v Očovej, je ženatý a má dve deti.


 

JÁN CHRBET

Ján Chrbet.jpg

Po skončení Základnej školy v Očovej študoval na Vojenskom gymnáziu v Banskej Bystrici a pokračoval v štúdiu na Vojenskej technickej škole v Liptovskom Mikuláši. Po absolvovaní vysokej školy pôsobil 7 rokov v armáde v dnešnej Českej republike a odtiaľ sa vrátil na Slovensko, kde do roku 1992 bol učiteľom na Vojenskom gymnáziu v Banskej Bystrici. Od roku 1992 podnikal vo výrobe bionafty, jedlého rastlinného oleja ekologickou metódou a v oblasti likvidácie odpadov. V roku 2006 sa stal poslancom Národnej rady SR a zároveň členom výboru pre hospodársku politiku. V auguste v roku 2008 bol menovaný za ministra životného prostredia a túto funkciu vykonával do mája v roku 2009. Ján Chrbet žije v Očovej, je ženatý a má dve deti.


 

JÁN BERKY MRENICA

ján berky mrenica.jpg

husľový virtuóz a skladateľ sa narodil 11. 5. 1939 v Očovej. Popri ťažkom a neradostnom detstve sníval svoj sen – študovať hru na husliach, keďže hudba bola pre neho zmyslom života a pomáhala mu zabudnúť na každodenné trápenie. Sen sa mu splnil až neskôr, lebo biedne pomery doma ho prinútili ísť do učenia, kde získal bezplatné ubytovanie a stravu. Tak sa dostal do učenia do SOU v Partizánskom. Práve v ňom pôsobil majster odborného výcviku, ktorý ho mal rád. Uvedomoval si, že tých šikovných husličkových prstov by bola škoda. V učilišti založil hudobnú skupinu, s ktorou hrával na večierkoch a na vystúpeniach pre iné učilištia. Pri hudbe – ako neraz povedal - sa dotýkal nebies. Ako výnimočný talent urobil skúšky na bratislavské konzervatórium, ktoré neskôr absolvoval diaľkovo. Excelentný muzikant preslávil svoju rodnú Očovú a celú krajinu v 52 krajinách sveta jedinečnou interpretáciou ľudových piesní. Ako koncertný majster pôsobil v Slovenskom ľudovom umeleckom kolektíve 32 rokov. Pri koncertnom turné v Indii v roku 1975 sa mu splnil jeho ďalší veľký sen – hrať na stradivárkach. Požičal mu ich primarius anglického kráľovského kvarteta. Pri návšteve v USA si zahral duet s legendárnym trubkárom Luisom Armstrongom v džezovom klube na Brodway.

Vyvrcholením jeho tvorivého snaženia bolo založenie špičkového hudobného telesa – orchestra Diabolské husle, s ktorým koncertoval na pódiách doma i v zahraničí a pre ktoré komponoval a hudobne upravoval skladby. Aj keď v roku 1997 kvôli zdravotným problémom diabolské husle stíchli v jeho podaní, jeho syn prevzal po ňom žezlo.

Ján Berky Mrenica vydal 12 dlhohrajúcich platní, 4 CD a podieľal s na mnohých televíznych hudobných reláciách. Napísal knihu spomienok Veselo s husličkami po svete a spolu s dcérou Aninou knihu Rómske piesne a múdre slová, aby národ vedel, že rómska kultúra je na patričnej úrovni. Získal titul zaslúžilý umelec, Pamätnú medailu Slovak Gold, Pribinov kríž, Posol Slovenska. Za prínos v oblasti hudby mu bolo v roku 2012 udelené Krištáľové krídlo.

Napriek úspechom a obdivu neprijal ani najpríťažlivejšie ponuky žiť v inej krajine. Zostal verný svojej vlasti a svojej rodnej Očovej, do ktorej sa rád vracal, lebo tam sa cítil doma. Milovaná a milujúca dedina, ktorú preslávil všade kam prišiel, sa stala nielen jeho rodiskom ale aj miestom jeho posledného odpočinku. Zomrel 12. 10. 2008. Pri 10. výročí od jeho smrti mu bol odhalený pred Kultúrnym domom v Očovej pamätník.


 

JÁN GAŠPAR HRISKO

hrisko.jpg

Narodil sa 14.6.1921 v Očovej. Po skončení ľudovej školy od roku 1937 študoval hru na husle na Ľudovej umeleckej škole vo Zvolene, neskôr na konzervatóriu v Bratislave. Od roku 1948 hral na cimbale v SĽUKu a od roku 1955 bol členom orchestra ľudových nástrojov v Brne, kde hral množstvo ľudových piesní vo vlastnej úprave. Bol vynikajúci hudobník a upravovateľ ľudových piesní. Zomrel 13. 6. 1980 v Brne.


 

JÁN PRIECHODSKÝ

Ján Priechodský.JPGNarodil sa v roku 1935 v Očovej.  Po ukončení základnej školy navštevoval učňovskú školu v Plzni. Už ako chlapec obdivoval tanečníkov a spevákov  a jeho láska k folklórnemu umeniu sa naplno prejavila na vojenčine v Terezíne,  kde v založil vojenský súbor a vytvoril svoje prvé choreografické a programové čísla. Pri súťažných prehliadkach obsadzovali  prvé miesta. Tam ho choreografia chytila za srdce Po návrate  z vojenskej služby, v roku 1958 spolu s kamarátmi Pavlom Sámeľom a Jurajom Lauroškom obnovili folklórnu skupinu Očovan a už o 2 roky vystupovali na Celoštátnej spartakiáde v Prahe a o rok neskôr na celoštátnej súťaži v Prahe získali 3. miesto. V roku 1962 založil detský folklórny súbor kde pôsobil  ako umelecký vedúci a choreograf 10 rokov. V roku 1966 založil Folklórny súbor Očovan kde aktívne pracoval ako jeho umelecký vedúci a choreograf až do roku 2001. Za jeho pôsobenia sa súbor Očovan zaradil medzi najvýznamnejšie folklórne súbory  na území bývalého Československa a neskôr na Slovensku a v súťažných prehliadkach sa umiestňoval na popredných miestach. Je aj interpretom  ľudovej piesne. Jeho spev je výpoveďou vnútorného prežitia a pretlmočenia každého príbehu piesne spievanej alebo hranej na fujare.  Svoj obdiv k ľudovému umeniu sa prelial z jeho duše aj  do zhmotnenej podoby. Vyrába   bohato zdobené  píšťalky, valašky, fujary, čo svedčí  o prejave komplexnosti jeho osoby  ako ľudového umelca. Ján Priechodský za svoju prácu získal celý rad ocenení  za celoživotný prínos pre rozvoj a uchovanie folklóru a ľudovej kultúry od Osvetového ústavu v Bratislave a od Matice slovenskej. V roku 2015 pri životnom jubileu mu bola Národným osvetovým centrom udelená medaila Pocta svätého Gorazda.


 

ANNA MAĽOVÁ ČELKO

anna maľová.jpg

Slovenská herečka Anna Maľová sa narodila 14. 7. 1954 v Očovej.  Po ukončení Gymnázia  vo Zvolene absolvovala štúdium herectva na VŠMU v Bratislave (1977). V rokoch 1977 – 1981 bola členkou činohry Divadla Andreja Bagara v Nitre. Jej najzaujímavejšie úlohy z tohto obdobia: Jej pastorkyňa (Karolka), Romeo a Júlia (Júlia), Dom BernardyAlby ( Adela). Od 1. 8. 1981 je členkou Činohry SND v Bratislave. Na javisku vytvorila mnoho zaujímavých postáv, Revízor (Mešťanostova dcéra), Meridián (Magda), Jožko Púčik a jeho kariéra (Vierka), Krvavá svadba (Nevesta), Modrý pavilón (Mária), Chrobák v hlave (Eugénie), Nebo, peklo, Kocúrkovo (Mária) a iné. Od roku 1976 sa začala objavovať aj na obrazovkách v TV inscenáciách a filmoch: Milosrdný čas, Sesternica Beta, Thibaultovci, Deváté srdce, Lekár umierajúceho času, Sladké starosti. Naposledy sme ju mohli vidieť aj  v TV seriáli Horúca krv (2012). V roku 1980 získala  CenuLitfondu za postavu Júlie (W. Shakespeare: Romeo a Júlia). Anna Maľová -Čelko je vydatá a žije v Bratislave.


 

ANDREA ŠIROKÁ PRIECHODSKÁ

andrea široká.jpg

Narodila sa 31. 01. 1973. Po skončení Základnej školy v Očovej študovala na Gymnáziu vo Zvolene a na Konzervatóriu v Žiline. Je absolventkou Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne. Je sólistkou opery Národného divadla Brno. Spieva v opere a muzikáloch. V opere Národného divadla v Brne stvárnila celý rad rolí operného a operetného repertoáru ako Mariken (Hry o Marii), Xenie (Boris Godunov), Frasquita (Carmen), Arsena (Cikánskýbaron), Adéla (Netopýr), Volpino (Lékárník), Clorinda (Popelka), Barbarina (Figarovasvatba), Esmeralda (Prodanánevěsta). Okrem účinkovania na domácej scéne hosťuje tiež v Městském divadle v Brně a spolupracuje s opernou spoločnosťou Orfeo. Popri opernoma operetnom repertoári sa sústreďuje tiež na piesňovú tvorbu a predromantickú hudbu duchovnú. Na koncertných pódiách pravidelne spolupracuje s komorným orchestrom CzechVirtuosi a Filharmonii Bohuslava Martinú Zlín. Jej hudobná všestrannosť ju nechala vstúpiť do sveta muzikálu a blues za doprovodu legendárneho Orchestra Gustáva Broma. Je vydatá, žije v Brne a má 1 dieťa.


 

DUŠAN HOLÍK

dušan holík.jpg

Skladateľ, pedagóg, hudobník a výrobca hudobných nástrojov sa narodil v Očovej. Od 10. rokov hrával v rôznych folklórnych súboroch a absolvoval mnoho vystúpení doma aj v zahraničí. Po skončení Základnej školy v Očovej študoval na konzervatóriu v odbore dychových nástrojov. Neskôr pôsobil ako pedagóg na Základnej umeleckej škole vo Zvolene. V roku 2006 bol spoluzakladateľom spoločenstva Duša fujary. Tvrdo pracoval natom, aby bola fujara rešpektovaný hudobný nástroj. Bol v spolku slovenských fujarášov a na fujaru učil hrať  nielen Slovákov a Čechov, ale aj Američanov, Španielov, Kanaďanov, Angličanov, Indov a Japoncov a tak fujara prenikla ďaleko za hranice Slovenska. Dušan Holík dláždil cestu netradičnej profesionálnej hre na ľudové nástroje. Napriek tomu v jeho interpretáciách kraľovali piesne v pôvodnej podobe. Kombináciou skúseností, talentu a vynaliezavosti sa mu podarilo vytvoriť kompletnú píšťalkovú muziku, ktorá bola prvá svojho druhu na Slovensku. Zostal po ňom rozsiahly notový materiál pre výuku hry na fujare a píšťalke. Vydal niekoľko interpretačných hudobných nosičov. Venoval sa aj výrobe hudobných nástrojov. Zomrel 24. 10. 2017 v Očovej.


 

MATÚŠ RAJČOK

Narodil sa 21. 9. 1928 v Očovej. Po skončení základnej školy v Očovej študoval na Gymnáziu vo Zvolene a v štúdiu pokračoval na Vysokej škole technickej v Bratislave. Neskôrtam pracoval ako docent. Zaoberal sa jadrovou fyzikou. Bol vynikajúci tanečník. Členom súboru Lúčnica bol od roku 1949 do roku 1959. Ako tanečník hral v hraných filmoch Rodná zem a Štvorylka. Hral aj v dokumentárnych filmoch týkajúcich sa folklórnej oblasti. Zomrel 11. 6. 2007 v Bratislave.

.


 

ONDREJ DEBNÁR

Ondrej-Debnár.jpg

Slovenský futbalový reprezentant Ondrej Debnár sa narodil 18. 6. 1973. Po skončení Základnej školy v Očovej študoval v Detve, nofutbalovo vyrastal v Očovej. Neskôr hrával v Detve a počas základnej vojenskej služby v Dukle Banská Bystrica. Najväčšiu časť svojej profesionálnej kariéry odohral v drese Artmédia Petržalka, kde dosiahol aj najväčšie hráčske úspechy – titul v lige Majster Slovenska v roku 2005 a účinkovanie v Lige majstrov UEFA v r. 2005-2006. Bol reprezentantom SR. Po odchode z Artmédie pôsobil vo futbalovom klube Ružomberok.  Pôsobil aj v zahraničí.V Turecku sa stal tretím Slovákom v tíme prvej tureckej futbalovej ligy a pôsobil ajv Maďarsku. Po návrate zo zahraničia hral opäť za Artmédiu Petržalka, s ktorou hral znovu Ligu majstrov, neskôr hral za Duklu Banská Bystrica, kde bol 2 sezóny kapitánom tímu. V rokoch 2009 až 2012 pôsobil v MFK Zvolen, kde sa stal ajasistentom trénera. V súčasnosti pôsobí ako hrajúci tréner TJ Družstevník Očová v A tíme mužov. Ondrej Debnár žije v Očovej, je ženatý a má tri deti.


 

PAVEL MAĽA

Narodil sa17. 10. 1910  v Očovej. Študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Dosiahol vynikajúce výsledky v hode oštepom. Bol prvým oštepárom ČSR, ktorý prekonal hranicu 60 m výkonom 63,9 m. V roku 1936 sa zúčastnil na Olympijských hrách v Mníchove. Zomrel 21. 11. 1970 v Trenčianskej Teplej.


 

JÚLIUS HULIAK

Julo Huliak 640.jpg

Július Huliak sa narodil v Očovej. Má veľkú zásluhu na rozvoji športového lietania.  Bol zakladateľom a priekopníkom tejto činnosti na Slovensku. Prvý raz vzlietol do vzduchu už v roku 1943 a pilotný výcvik absolvoval v roku 1947. V roku 1949,  keď bol v Očovej založený aeroklub bol poverený organizovaním leteckého výcviku. V roku 1951 sa zlúčil očovský a zvolenský aeroklub. V roku 1953 vznikol Krajský aeroklub Zväzarmu  – Letisko Očová. K bezmotorovému a motorovému lietaniu pribudla aj parašutistická činnosť.  Ako náčelník letiska pôsobil až do roku 1978.


 

ZUZANA ŠIMKOVIČOVÁ

Narodila sa 10. 12. 1922 v Očovej. Po ukončení Ľudovej školy v Očovej študovala na Gymnáziu vo Zvolene,  neskôr na Učiteľskej akadémii v Modre a Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.  Po jej ukončení  učila na Gymnáziu v Bratislave a neskôr pôsobila ako vedúca predmetovej komisie fyziky pre stredné školy. Zaslúžila sa o zavádzanie nových učebných metód a programov vo vyučovaní fyziky na stredných školách. Bola spoluzakladateľkou Fyzikálnej olympiády  na Slovensku a funkcionárkou je ústredného výboru, ako aj členkou a funkcionárkou Jednoty slovenských matematikov a fyzikov. Za svoju prácu získala viacero vysokých pedagogických vyznamenaní.


 

JURAJ PIVOLUSKA

Narodil sa 25. 05. 1995 v Očovej. Počas II. svetovej vojny bol jedným z príslušníkov veliteľstva zboru 2. československej samostatnej paradesantnej brigády a veliteľom 2. roty  1. práporu,  ktorá vznikla za II. svetovej vojny v roku 1943 v Sovietskom zväze  ako československá bojová jednotka a mala cca 2800 mužov. Ako prvá začala víťazný postup na hlavnom Dukelskom smere. Po skončení vojny zastával významné vojenské funkcie. Od septembra 1960 do augusta 1963 bol náčelníkom štábu  2. vojenského okruhu a od  roku 1964 záložným veliteľom. Od septembra 1969 bol riaditeľom Vojenskej školy Jána Žišku z Trocnova v Bratislave. Neskôr bol vojenským pridelencom v Poľsku. Svoje zážitky ako aj zážitky svojich najbližších  z obdobia vojny zverejnil v knihe Parabrigáda,  ktorá vyšla v roku 1970.


 

OSTATNÉ ŠPORTOVÉ ÚSPECHY

Zlatá éra futbalistov Očovej

V roku 1964 dosiahli futbalisti Očovej významný úspech, keď sa prebojovali do I. triedy kraja, kde ako nováčik skončili na 3. mieste. Najúspešnejšie obdobie futbalu bolo v roku 1975-1975, keď dorasteneckí futbalisti vyhrali okresné majstrovstvá s prevahou, akú história futbalu vo Zvolenskom okrese nepamätá. Po ročnom pôsobení v I. B triede Stredoslovenského kraja Očovania vyhrali aj túto súťaž. V roku 1977 Očovania pozvali reprezentačný výber Slovenska s ktorým remizovali 2:2. Bola to zlatá éra futbalu v Očovej.

Kolkárstvo

Kolkárstvo bolo po futbale v 50. a 60. rokoch minulého storočia v Očovej najpopulárnejším športom. Viac rokov bojovali členovia kolkárskeho oddielu v okresnej a krajskej súťaži. Žiaľ v roku 1975 sa kolkársky oddiel rozpadol

Ľadový hokej

sa v obci začal organizovať v roku 1957. Muži, dorastenci aj žiaci hrali v krajskej súťaži. Oddiel pôsobil v Očovej napriek úspechom len 6 rokov a rozpadol sa najmä pre nedostatok finančných prostriedkov.

Ľahká atletika

Ako doplnkovému športu najmä popri futbale a hokeji sa venovali dorastenci aj ľahkej atletike. Atletický oddiel TJ Sokol Očová usporiadal osem ročníkov pretekov o Štít Očovej, na ktorom sa zúčastnilo viacero reprezentantov Československa. V roku 1972 tento oddiel zorganizoval medzinárodnú súťaž v ľahkoatletickom štvorboji.

Šachový šport

Šachový športzačal v našej obci v rokoch 1954-1955, keď sa hrávala okresná súťaž. V roku 1973-1974 šachové družstvo vyhralo okresnú súťaž a postúpilo do krajského kola. Významné úspechy dosahovali šachisti aj v rokoch 1984-1990. Po roku 1990 sa činnosť utlmila.

Okrem uvedených športov sa o úspechy očovského športu zaslúžili aj stolnotenisový a hádzanársky, kulturistický a turistický oddiel. Gymnastky – dievčatá získali v krajskej súťaži Stredoslovenského kraja 2. miesto.

Legendou očovského športu bol Ján Igrini. Bol nielen športovec, ale aj organizátor, tréner, funkcionár a medzinárodný rozhodca v ľahkej atletike. Človek, ktorý celý život zasvätil športu. V Očovej sa zaslúžil o dosiahnuté úspechy vo futbale, hokeji, lyžovaní, ľahkejatletike. Bol dušou očovského športu. Význam tohto človeka pre očovský šport je neoceniteľný.

Osobitnú pozornosť si zaslúži športové letectvo v Očovej

V roku 1949 bol založený aeroklub – pobočka Očová. Jeho prvým predsedom sa stal veliteľ žandárskej stanice Henrich Krč. V roku 1951 sa zlúčil očovský a zvolenský aeroklub. V roku 1953 vznikol Krajský aeroklub Zväzarmu – Letisko Očová. K bezmotorovému a motorovému lietaniu pribudla aj parašutistická činnosť. S očovským aeroklubom je spätá aj činnosť slovenskej leteckej športovej akrobacie.

Očovské letisko celé desaťročia nazývali liahňou nielen slovenských akrobatov, ale aj popredných slovenských športovcov v parašutizme, v motorovom a bezmotorovom lietaní. Očovú preslávili Očovskí bačovia, ktorí reprezentujú svoj aeroklub nielen doma, ale aj v zahraničí. Zúčastňujú sa pravidelne na leteckých dňoch v Rakúsku, Taliansku, Českej republike, Maďarsku.


 

Oznamy miestneho rozhlasu

Smútočné oznamy

dnes je: 18.8.2019

meniny má: Elena, Helena

podrobný kalendár

OČOVÁ Aktuálne počasie
webygroup
ÚvodÚvodná stránka